Majka moja!
Tvoj nečakaný odchod z tohto sveta roztrhol naše priateľstvo, ktoré sa začalo dávno, v jeden decembrový deň. Prizerala som sa vtedy, ako sa deti aj dospelí sánkujú z obrovského kopca za vašim domom. Bolo to úžasné ale z môjho pohľadu nebezpečné, tak som tam len stála a sledovala. Ty si vtedy zastala pri mne a zavelila si: "Sadaj, posánkujem ťa!"
Bála som sa, že sa dokaličíme. Že zakotvíme v pichľavom šípovom kríku . Trvala si na tom, že budeš sedieť za mnou. Nechápala som. Ja som ťažká váha a ty blcha. Ako by si to mohla zvládnuť?
Keď sme leteli dolu svahom,obrovský strach sa vo mne striedal s neopísateľným nadšením.Obdivovala som Tvoju šikovnosť. Hravo si obchádzala kríky, stromy, hazardné kopčeky a jamy. Leteli sme s vetrom opreteky a bolo to úžasné. Ty - chrústik, viezla si ma s takou istotou.
Odvtedy sme sa stali kamarátkami a spiklencami.
Nezabudnem ani na to, ako sme boli spolu u lekára. Trhal ti zub a ja som ho poprosila, aby som sa mohla pozerať. Obdivovala som tvoju silu odolať tomuto stredovekému úkonu. Držala si sa statočne...
Pokiaľ budem môcť, udržím si v pamäti aj našu dlhú prechádzku dedinou. Zobrala som vtedy všetky deti z klubu, vyviezli sme sa autobusom na ten krajší koniec dediny a ty si mi cestou späť rozprávala o každom dome a jeho obyvateľoch od Jankulicových až po školu. Poznala si úplne každého. A každý poznal teba. Obdivovala som to. Plánovali sme prejsť aj opačnú, nekonečne dlhú cestu od školy dolu. Tú si poznala rovnako dobre.
So slzami v očiach spomínam, ako sme sa do popuku smiali na Ofélii,ktorá sa učila plávať. Čítala si ju dva, možno aj tri krát. Také to bolo smiešne čítanie. Až nás pri rozoberaní deja boleli bruchá od smiechu.
Prvomájové túry máme aj zdokumentované. Bude mi dlho trvať, kým sa dokážem na ne pozerať s vnútorným pokojom.
Tvoje nápady - ako obdarovať jubilanta nikto neprekoná. Na rozlúčku do môjho dôchodku si mi dala urobiť vankúšik s fotografiou. Na fotke si spolu s Jarkou a Andrejkou.
Som na tú poduštičku háklivá. Nikto okrem mňa sa o ňu nesmie opierať.
Naše nekonečne dlhé rozhovory nestačili. Plánovali sme si ďalšie. Neuskutočnili sa jedine pre to, že obe máme príliš dobrých manželov. Každú voľnú chvíľku v tomto uponáhľanom svete sme chceli stráviť hlavne s nimi a so skvelou rodinou. Len to nám zabránilo, aby sme boli spolu častejšie.
Mali sme toho ešte veľa na pláne...
Komu teraz zverím svoje tajomstvá? Na koho sa obrátim so svojimi babskými taľafatkami, ktoré nemusia počúvať ani moje dcéry ani môj Peťo? Ty jediná si to chápala a zverovala si mi tie svoje.
Ty, vnútorne taká silná, nevládala si sa vrátiť z prechádzky, ktorá Ti mala dodať energiu do ďalších dní... Keby sme všetci preliali cez oči slané more, nevrátime späť to, čo sa stalo.
Čo mal znamenať ten sen? Prišla si sa so mnou rozlúčiť? Alebo si volala o pomoc, kým ja som nepokojne snívala?
Už viem do ktorého obchodu som v tom sne mala ísť a čo som mala kúpiť. Mala to byť kytica kvetov na Tvoj čerstvý hrob...
Nevrátime Ťa späť, ale môžeme Ťa naďalej ľúbiť, aj keď nám to v tejto chvíli nestačí.
Ľúbime Ťa Majka!
S láskou Ľudka
