reklama

Silvestrovská noc

Blížil sa Silvester a všetko mladé sa pripravovalo na poriadnu žúrku. To sa ale netýkalo môjho muža, dcéry Janky a mňa. Príchod Nového roka oslávime možno zasa pri televízii. Bežný rituál, ktorý mi z roka na rok prichádza nudnejší a smutnejší. Raz som sa už pokúsila vytiahnuť rodinku na blízky kopec, odkiaľ sme neúspešne pozorovali okolité ohňostroje. Viditeľnosť bola zlá, mrazivý vietor nás prefukoval až na kosť a naša pubertiačka Janka zúrila ešte veľmi dlho, kým zabudla na môj pokus o dobrodružstvo.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Prešlo pár rôčkov, pár Silvestrov pred televíziou v rovnakej zostave s rovnakým programom – chlebíčky, koláče, šampanské, clivota v duši. Aspoň v mojej. Aj keď som mala pri sebe tých najdrahších, blížiaci sa koniec roka ma vždy dojíma. Šampanské rastie v ústach a zdráha sa tiecť dolu hrdlom.

December sa schyľoval ku koncu a ja som navrhla, že by sme mohli v trojici opäť podniknúť výstup na iný kopec ktorý je desať minút autom od nášho bytu. Ale tento krát už budeme dobre pripravení a správne naladení.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Pretože už niekoľko týždňov vytrvalo pršalo, navrhla som mužovi, aby sme si išli pozrieť terén popredu, za svetla. Odmietol so slovami: "Načo? Vieme kam ideme!"

Vyštartovali sme o 23.40 h. Oni dvaja opäť neochotne a nasilu, ja šťastná ako blcha, že mi to schválili. Pripravila som si občerstvenie pre troch.

Manžel si dal za pohárik vínka, preto šoférovala dcéra, z ktorej sa rokmi stala mladá dáma s vodičským oprávnením.

Pred polnocou sme sa rútili do najstrmšieho kopca, no pre vodičku- začiatočníčku bola rozmáčaná, poľná cesta ako autodrom. V poslednej zákrute nás zvrtlo v hlbokom blate. Dcéra nečakane hrubo zakľala, až sa mi zježili vlasy a ostali sme stáť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nie aby sa začala riešiť situácia, ale obaja sa na mňa osopili, že takto dopadnú všetky moje výmysly. Skoro som sa naštvala aj ja, ale bol predsa Silvester. Prečo zúriť?

Auto trochu potlačíme a hotovo.

Nikomu z nás sa nechcelo vystúpiť, ale nakoniec sme sa ocitli v blate všetci traja. Janka zahlásila, že ďalej nešoféruje a vyskočila z auta prvá. Zaborila sa po členky a zakľala druhý krát. Muž musel podstúpiť bahnovú kúru tiež, lebo si presadal zo zadu za volant a ja som išla potlačiť voz.

Skúsenému vodičovi sa podarilo dostať šmýkajúce sa auto do chodu. V tom však nastala polnoc a všetci sme tak trochu začali hysáčiť, že zmeškáme výhľad na ohňostroje.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď sa auto rozbehlo, naskákali sme doň ako opice a šmýkajúc sa z boka na bok, vytiahli sme to až na môj vysnívaný kopec. Tam sme museli my dve opäť vyskočiť a ešte za jazdy, za pomoci motora otočiť auto v blate smerom späť. Ináč by sme tam zapadli a možno zostali až do rána. Išlo to ako po masle. Ale to, čo sme mali potom nalepené na nohách sa nedá opísať.

Nikdy v živote som na tom mieste nevidela také blato. Je tam ílovitá pôda a keď je sucho, robia sa v zemi niekoľko centimetrové trhliny. Zažili sme tam prachovú búrku, ale blato nie. Nikto sa neodváži ísť po tej ceste v daždivom počasí. Iba ak traktorom. Tá žltá, lepkavá masa bola priam vražedná.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Autom sme sa nedostali až tam, kam som plánovala a tak som nemohla servírovať svoje polnočné pohostenie na kapote. Aj tak nechceli jedlo ani oňuchať.

Museli sme sa prešmýkať pár metrov peši na miesto, odkiaľ bolo možné vidieť to, čo bolo mojim cieľom.

Výhľad opäť nebol zaujímavý, lebo sme boli odvšadiaľ ďaleko. No ja som si pochvaľovala, že to všetko krásne duní a že máme celý, polnočný kraj ako na dlani.

Kým sme sa pozerali do diaľky, bolo dobre. Ako náhle sme si v čiernej tme uvedomili v čom stojíme, dudroši spustili:

"Toto nám bol čert dlžen. Teraz sa už odtiaľto neodlepíme."

A naozaj to išlo veľmi ťažko. Ílovitá hmota držala pevne. O každý krok sme museli bojovať a zároveň držať rovnováhu, aby sme sa neocitli na zadkoch. Škvarili sme sa pri tom vo vlastnej šťave, lebo poučená z prvého výjazdu, donútila som oboch poriadne sa naobliekať. No v tomto prípade bolo šesť nad nulou a úplné bezvetrie.

Ten, kto bol najťažší, bol na tom najhoršie. Fučal a pomaly sa presúval k autu, blatom olepenými šľapami, veľkými ako Yetty. Hundral: "Som zvedavý, ako mám s týmto stupiť na pedále".

Na blízku nebola ani halúzka, ktorou by sme mohli blato trochu pozhadzovať.

Nenápadne som vysypala chlebíky do blata a igelit sme použili ako rukavicu. Ani tento výborný nápad sa im nepáčil. Nadávali, bedákali a šomrali priamo na moju adresu.

Nepatrím k flegmatikom a ťažko sa krotím keď na mňa stále niekto útočí, ale tento krát som si musela zahryznúť do jazyka.

Šťastne sme sa šmykli do dediny. Tam si môj Petrík vymenil miesto s Jankou a ďalej nás viezla ona po neuveriteľne bezpečnej a suchej miestnej komunikácii.

Cestou domov som v pouličnom osvetlení spoznávala dedinčanov, zabávajúcich sa na ulici. Keď som zbadala dobrých známych, ako sa radujú, kázala som zastaviť, že si zavinšujeme Nový rok. Obaja úplne súčasne, ako keby si to už týždeň nacvičovali, zrúkli dvojhlasne: "Nikde nezastavujeme a s nikým si nevinšujeme!" Potom som už stíchla a bola som rada, že sa veziem domov. Síce nie ako víťaz, ale zato bezpečne a bez úrazu.

Keď sme zaparkovali pred domom, do vchodu vchádzali aj naši susedia, vracajúci sa z osláv na námestí. Nevychádzali z údivu, kde sme sa tak strašne zablatili, keď v meste nevideli ani barinku.

Ešte tam, na kopci, zapichnutých v íle som ubezpečovala mojich drahých, že im vlastnoručne očistím obuv. Opakovala som im to po každom ich nadávaní, že majú zničené topánky, a že sa to už nebude dať nikdy umyť.

Dalo sa a sľub som splnila, aj keď som v kútiku srdca dúfala, že ma v tom nenechajú samú. Nechali! Trvalo mi to dlho a takmer som zmeškala v telke Džiga-Džiga z hviezdnej roty Superstar, lebo dolovanie blata z mužových jedenástiek a dcériných teniskových dezénov išlo ťažko.

Kúpeľňa vyzerala ako chliev. Keď som všetko dala do poriadku v košíku na vani som na záver nachytala hrču ílu a vymodelovala som si z neho pamätný tanierik.

Aj umývanie auta bolo vraj zaujímavé, no pritom som na šťastie už nemusela byť.

Že to opäť nedopadlo dobre? Ale áno, dopadlo.

Keď som uvidela muža a dcéru sedieť unavených a vysmiatych na gauči pred telkou, zrazu ma oblial pocit šťastia, že sa nikomu nič nestalo. Mohlo to všetko dopadnúť celkom ináč a polnočná akcia sa mohla skončiť strašným fiaskom. Ten výjazd bol tam na kopci hrozný. Naozaj som sa bála, že sa prilepíme na dlho a veselosť som predstierala. V dedine pôsobím už veľa rokov a každý ma tam dobre pozná. Tá hanba, keby sme museli volať niekoho s traktorom o pomoc! Nešlo o život a neboli sme až tak ďaleko od domu. Len tá hanba! Ale nebola.

V bezpečí domova som si opakovala, že mi tam v tom blatíčku bolo lepšie ako vysedávať doma pred televízorom a čakať na odbíjanie polnoci.

Silvestrovská príhoda nás ešte viac spojila a do dnes sa na nej z chuti smejeme.

Neviem čím to je, ale moje nápady prechádzajú rodinnou radou z roka na rok ľahšie.J Dokonca súťažíme, kto z nás vymyslí niečo bláznivejšie.

Ľudmila Moravčíková

Ľudmila Moravčíková

Bloger 
  • Počet článkov:  28
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Slzy nič neriešia. S úsmevom sa ide k métam oveľa ľahšie. Mám to overené. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu