reklama

Môj čas

Ocitla som sa v dôchodku. Stále mám pocit, že je to nemožné, že sa pokazili vesmírne hodiny, že sa mi to len zdá. Ale nezdá. Je to tak a nedá sa s tým nič robiť. Premýšľam, čo by som mohla okrem upratovania, varenia a varovania vnučiek robiť. Mohla by som si zohnať psíka a zaradiť sa do Klubu psíčkárov. Pravidelne sa chtiac-nechtiac musia stretávať vo dvore. Šušocú alebo sa smejú. Milé...Ja neviem byť taká obetavá. Nechcem pásť psíka na tráve.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (11)

Že by som si urobila vodičský? Veľa o autách už viem. Denne sa vozíme s mužom do záhrady. Budem nezávislá.... Ale nie! V tomto veku už nebudem skúšať niečo také. Je to príliš veľká zodpovednosť. Musím si vymyslieť niečo, čo nikoho neohrozí.

Je toho veľa na jeden ľudský život, čo všetko by som zrazu chcela. A ja som už v poslednej tretine ,,hokejového zápasu“. Mala by som sa poponáhľať, lebo neviem, kedy bude odpískané.

Desí ma doba splácania zateplenia nášho činžiaku. Dvadsať päť rokov... Smutná predstava. Už aj ju od seba odháňam, lebo ma z nej pichlo v boku, zavŕzgalo v kolenách, stŕpol mi malíček na ľavej ruke a bojím sa, že ma rozbolí hlava. Zbytočne myslím tak ďaleko. Dumám teda o súčasnosti. Musím urobiť niečo veselé, bláznivé, čo sa vymyká normálnemu chodu dňa. Najbláznivejšie.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Kolieskové korčule sú bláznivý nápad. V detstve sme mali „kvinťáky“. Dnešné deti asi nevedia čo je to za zázrak. Nemala som k nim poriadne topánky, preto sa stále zosúvali a bolo treba doťahovať ich kľúčikom. A súrodenci už čakali, kedy ma vystriedajú. Neskôr som už na korčuliach nikdy nestála.

Dcéra mi požičala krásne kolieskové korčule. Teóriu som poznala a detaily som mala odpozerané od rýchlokorčuliarov z telky. Rodina mi fandila a korčule držali na nohách tak dobre, že som sa odvážila zájsť po hrádzi poriadne ďaleko. Všetci za mnou kričali, že mi to ide výborne. Sebavedomie mi stúpalo. Keď som im zmizla v nedohľadne, spadla som. Bedrový kĺb ma bolel tak šialene, že som v samote nahlas vykrikovala: "Ty baba sprostá, bolo ti to treba? Nie, nie, nemala si to robiť! Teraz budeš doživotne ležať na posteli a prosiť o pohár vody. Budeš na obtiaž rodine. Za chvíľku šťastia na korčuliach......Nieeeeeee!“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Obzerala som sa po okolí, či niekoho uvidím. Sedela som na teplom asfalte a premietala si ten smutný koniec v bezvládnosti. A zrazu som cítila, že bolesť ustupuje. Pohla som sa a išlo to. Kosti neškrípali, bolesť ustupovala nápadne rýchlo. Panika ma asi vyliečila. Všetci svätí museli pre mne stáť. Hlboko som sa nadychovala a pomaličky som vstala. Šuchtala som sa z nohy na nohu a približovala som sa k cieľu. Konečne sa mi pohľad stretol s mojimi blízkymi a ja som pri nich na záver trochu zamachrovala. Elegantne som prikorčuľovala k rodinke. Potlesk ukončil moju jazdu a ja som si s kľudom angličana povedala, že raz to stačilo a pokojne sa vzdám tejto malej radosti. Bolo to zbytočne riskantné a nerozumné. Na korčuliach si rozhodne zdravie utužovať nemôžem. Zameriam sa na niečo bezpečné, kde sa nepadá.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Fotografovanie prírody a ľudí je krásna a bezpečná záľuba, pokiaľ sa nerozhodnem fotiť barana.

Alebo budem hľadať nejaké vykopávky na brehu rieky. Zameriam sa na tieto činnosti.

Sama už medzi vykopávky pat..... nepatrím, lebo nemám ešte ani sto rokov...

Alebo učiť sa hrať na klavír? Áno je to z môjho pohľadu najlepší hudobný nastroj a nič zlé sa mi pri ňom nemôže stať. Iba ak by som si pricvikla ruky pod veko. Vyťukávanie do klávesov je podobné písaciemu stroju a to ešte s nádherným zvukom. Babky vodia svoje vnučky a vnukov do hudobnej školy. Urobím to tak aj ja. Zapíšeme sa spolu s vnučkou. Zápis sa podaril, vzali aj mňa. Ale v poslednej chvíli mi vnučka s ľútosťou v hlase oznámila:

SkryťVypnúť reklamu
reklama

"Starká, ja síce chcem vedieť hrať na klavír, ale nechcem chodiť na hodiny. Mám radšej futbal, hokej, tenis a basketbal." Tiež dobré, súhlasím, ale tam by ma už neprijali.

Ostávam teda v mojej vysnívanej hudobnej bez vnučky. A teším sa na každý deň, kedy nacvičím niečo nové. Malá ma občas nenápadne pozoruje. Asi sa podala na mňa. V dôchodku sa možno pokúsi o niečo podobné.

Predstava nasledujúceho školského roka ma teší. A moji najdrahší počúvajú, ako starká napreduje.

Ľudmila Moravčíková

Ľudmila Moravčíková

Bloger 
  • Počet článkov:  28
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Slzy nič neriešia. S úsmevom sa ide k métam oveľa ľahšie. Mám to overené. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu