Zoskoky

Autor: Ľudmila Moravčíková | 8.7.2013 o 18:46 | (upravené 8.7.2013 o 19:20) Karma článku: 11,40 | Prečítané:  1479x

V detstve sme boli dobrá štvorka. Tri baby a jeden chalan. Hry, ktoré sme si vymýšľali sami, boli najlepšie. Dvor sa často menil na cyklokros a starý veľký orech na horolezeckú skalu. Z blata sa robili domčeky, z piesku tunely. Bežné, detské činnosti. Jednoduchšie ale aj zložitejšie. Všetko prebiehalo pod prísnym dohľadom rodičov. Boli sme vzorné deti. No len dovtedy, kým naši nevypadli z domu. Keď sa vybrali na nákupy, najstaršia z nás okamžite organizovala novú, zakázanú ale vzrušujúcu hru.

"Za mnou!" - zavelila Táňa a všetci štyria sme zamierili do spálne. Nechápavo sme sa prizerali ako ukladá periny a podušky do veľkej pyramídy. Potom prišla na rad ukážka.

"Ľuda, pomôž mi vyliezť na skriňu. A všetci choďte na bok. Pozerajte sa čo budem robiť a potom to budete opakovať."

Už sme vedeli, že bude nasledovať parašutistický zoskok, ale nečakali sme, že bude taký hlučný. Táňa sa správne odrazila a skočila do pripravených perín s hurónskym revom.

Na rade som bola ja. Všetci traja ma tlačili smerom hore, lebo som bola najťažšia. No nikto ma nesmel podceňovať, lebo som bola odvážna a pohyblivá. A tiež urážlivá.

"Všetci na bok." - skríkla som, aby som napodobnila Táňu. S revom leva som letela rovno do perín. Let bol kratučký ale úžasný a už som sa tešila na ďalší.

Mladší súrodenci, Katka a Vojto, boli tiež šikovní. Dokonale sme ich istili, aby nemohli spadnúť. Ani nespadli. Stávali sa nám iné "úrazy."

Raz sa nám zjavila v okne hlava neznámej ženy. Videla ako skáčeme. Zamračila sa a išla do mesta. Stretla našich a žalovala: "Utekajte domóv, dety vám dom prevrácá."

Táňa počítala aj s týmto úrazom. Kým traja skákali, štvrtý strážil pri okne. Prichádzajúcich rodičov sme takto videli už z ďaleka, stihli sme zastlať postele a vybehnúť na dvor. Pokojne sme si prihrávali loptu. Aj tento scenár mala Táňa dopredu pripravený.

"Čo tu vystrájate? Ľudia nám žalovali, že ide od nás veľký krik." - mračila sa mamička a prešla celý dom. Nikde nevidela nič zvláštne, ani rozhádzané.

Zaklamali sme, že sme upratovali.

Naši nemali šancu prichytiť nás, lebo Táňa nariadila najvyšší stupeň ostrahy. No vresk, pišťanie a smiech vždy prilákal k otvorenému oknu nejakú zvedavú hlavu z opačnej strany ako chodievali rodičia. Naši už z viacerých zdrojov vedeli, že sa za ich neprítomnosti doma šarapatí.

Jedného dňa nás ocko zavolal do spálne všetkých štyroch. Krvi by sa v nás nedorezal, tak sme sa zľakli.

"Ukážte mi, jako skáčete z tej kasne." - povedal svojim nárečím. Chvíľku sme chceli zapierať, ale vedeli sme, že je to márne. Niekto nás zradil. A tak sa Táňa nesmelo spýtala: "Môžeme?"

"Neboj sa, móšte! Začny prvá."

Pripravila doskočište a šikovne sme ju vyšupli na skriňu.

Len čo bezpečne dopadla do perín, ocko miernym hlasom povedal : "Čúl ty Ľudka". Tón hlasu sa mi celkom nepozdával ale skôr som mala strach z toho, aby moje vyliezanie na skriňu nevyzeralo nemotorne a aby som sa nestala stredobodom posmechu.

"Musím?" - spýtala som sa a on odpovedal: "Ano, musíš."

Táňa ma hneď ťahala za rukáv ku skrini a bez jediného vzdychu pod ťažkou váhou mi pomohla šikovne sa vymrštiť hore. Aj jej záležalo na tom, aby všetko klapalo. Podobne ako ona, aj ja som letela zo skrine bez hlasu, potichúčky. Šušťali len periny.

"Katka, aj ty výš zeskočit z kasne?"  - spýtal sa ocko a my sme ju hneď dostali hore. Nasledoval nemý zoskok. Po nej si potichu zalietal ešte malý Vojtík a všetci štyria sme cítili radosť z toho, že otec oceňuje našu súdržnosť a šikovnosť.

"Tak icte ešče raz !" - povedal ocko a my sme zopakovali celé divadlo znovu.

"Ešče raz !" - zavelil a my sme sa už prestali pýtať či môžeme. Začali sme sa besniť, zrýchľovali sme tempo a stupňovali sme rev pri zoskoku. Ukážka zločinu bola kompletná.

Keď sme mali dosť, Táňa začala ustielať a ja som jej priskočila na pomoc.

"Neustýlajte, skáčte dalej!" - povedal s úsmevom a videli sme, že to myslí vážne.

Nepochopili sme. Čo sa s ním porobilo že nám káže skákať? Ničili sme nábytok, periny a jemu je to jedno? Tvárili sme sa prekvapene, preto upresnil svoj rozkaz: "Dety, skáčte až bude pérí lítat!"

A tak sme skákali ďalej na príkaz. Nadšenie postupne mizlo. Netuším, koľko zoskokov sme každý absolvovali, ale na koniec sme toho mali dosť. Mladším súrodencom bolo zrazu do plaču. Ešte že sme ich mali. Práve oni nalomili otca, aby začal pomýšľať o ukončení trestu.

"Už nevládzeme." - vyletelo z nás takmer štvorhlasne.

"Stačí! Teraz upracte a icte sa umyt!" - povedal spokojne otec, keď videl, že skákaniu bude navždy koniec.

Neskôr, keď naši opäť odišli na väčší nákup, sedeli sme každý pri svojej tichej zábave a nikoho z nás ani nenapadlo robiť niečo nedovolené. Ale netrvalo to dlho. Blížili sa letné prázdniny a Táňa už chystala zoskoky zo striešky šopy do čerstvo porýľovanej záhrady. Perinám sa to síce nevyrovnalo, ale  ako sme neskôr zistili, bolo to tiež zaujímavé.

Slávnu vetu : "Utekajte domóv, dety vám dom prevrácá" sme sa dozvedeli od rodičov až oveľa neskôr, keď sa už aj oni smiali na kúskoch, ktoré sme v detstve povystrájali.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

DOMOV

Schválili nezmysel? Nie, psy a mačky nebudú operovať zaživa

Novela zákona o liekoch nie je dramatická.

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Bugár

Maďarskú menšinu reprezentujú od roku 1989 tie isté tváre.


Už ste čítali?