Kultúrne podujatie

Autor: Ľudmila Moravčíková | 27.5.2013 o 8:42 | (upravené 27.5.2013 o 8:54) Karma článku: 5,93 | Prečítané:  358x

Piaty ročník Džezového Memoriálu Jarka Čevenku som si nemienila nechať ujsť ani tento rok, najmä keď mali ohláseného vzácneho hosťa - Félixa Slováčka. S manželom Peťom nikam nechodíme, iba ak do záhrady, preto som ho dávno pred podujatím začala presviedčať, aby išiel so mnou. Sľúbil, že pôjde. Kúpila som vstupenky a trpezlivo čakala na daný deň. Keď prišiel, vybrali sme sa za kultúrou spolu. Tešila som sa.

Program bol dobrý, aj keď som bola sklamaná, že Dixieland Band odohral len tri skladby a potom už vystupovali hostia.

Free Jazz - mladí chalani zo Serede hrali akoby každý svoje, nenadarmo svojmu jazzu hovoria free. Trvalo to  oveľa dlhšie ako sme predpokladali a skoro som pri tom navrhla Peťovi, aby sme odišli, lebo som spozorovala, že sa nebaví. A to sme ešte nevedeli, že prídu Afrodité - šikovné, mladé a krásne hudobníčky. Po nich ešte zaspievala mladá nádejná speváčka. Meno som už zabudla, ale môžem si zistiť. Tá bola tiež dobrá, ale dala tri výhradne anglické piesne a to nás nejako nepotešilo. Nezaspievala ani jednu slovenskú alebo českú.

Zlatým klincom programu bol sám Félix Slováček. Zahral nám asi 5 alebo 6 krátkych skladieb. Bol úžasný. Počuť ho hrať na živo je oveľa väčší zážitok ako z telky. On tú hudbu priam varí na javisku. Pridáva rôzne koreniny, prisáľa, alebo cukruje. Mieša klarinetom ako varechou.  Nádhera. Boli sme nadšení.
Záver prišli urobiť zase naši - ,,Dixilenďáci" spolu s Félixom a ostatnými hosťami. Každý zahral popri burácajúcej hudbe sólo. Až vtedy sme dali ten ozajstný potlesk.

Keď Peťo sľúbil, že so mnou ide, tak išiel. Pred odchodom z domu neskrýval napätie a nervozitu. Dokonca sa spýtal, ako dlho to bude trvať. Myslela som si, že hodinu a to si trúfal vydržať. Lenže program sa natiahol na dve a pol hodiny. A tiež som zabudla, že sa nezmestí pohodlne do sedačky v kultúrnom dome.

Keď sa napratal na svoje miesto, kolenami odtláčal suseda pred sebou. A do šírky mu to tiež nestačilo, lebo.... Lebo! Keď si chcel nohy pokrčiť, dostal kŕč. Ale nie aby mi to povedal. Na to je on hrdý a nebude mi referovať také osobné veci. Videla som že je v sedačke napchatý ako v zmrzlinovom kornútku, ale neprotestoval a tváril sa akože NIČ. Kto mal vedieť, že trpí?
Bol tam ešte jeden zádrhel. Hneď na začiatku nás omráčila sila reproduktorov. Ja, poučená že mladí zvukári púšťajú hudbu nenormálne hlasno (to je slabý výraz), zobrala som pre nás oboch plastické štuple do uší. Naposledy, keď som bola na tomto koncerte, ma vážne rozboleli uši a mala som na druhý deň silnú migrénu. Ponúkala som štuple aj Peťovi, ale kývol hlavou, že nechce. Bez štupľov sa to ale naozaj dalo vydržať len veľmi ťažko.
Tí blázni zvukári tam mali niekoľko reproduktorov pred javiskom a niečo aj na javisku. Kľudne by tým ozvučili Strahovský štadión.

Pred 22.00 sme prišli domov. Aj ja som bola trochu dolámaná. Tiež neviem tak dlho sedieť na jednom mieste, ale štuple do uší ma zachránili. Okrem toho nezrozumiteľného Džezu, čo hrali tí mladí chalani , bol program výborný.                                                                                                  

Peťo cestou domov neprehovoril ani slova. Fúkal studený vietor a triaslo nás od zimy, ale on nechcel pridať do kroku, lebo že má stuhnuté nohy. A že bude mať dekubity od dva a pol hodinového nepohnutého sedenia. Vliekol sa ako z ťažkej rýľovačky a ako keby bolo 30 nad nulou.
Hneď som vedela, že doma bude zle.

Po príchode sa hodil do teplákov a obsadil celý gauč. Bol strašne nadurdený. Keď som načala debatu, či sa mu aspoň trošičku páčilo, vyletelo z neho, že mu tie decibely takmer roztrhli aortu. Že to je nenormálne, ako debilne silno púšťajú zvuk. Spýtala som sa, prečo odmietol tie štuple - mne to zachránilo život. Povedal, že si myslel, že to bude trvať len hodinu a že to vydrží. Dudral, že ten abnormálny ,,nadzvuk" mu naštrbil zdravie a to sedenie v malej stoličke tiež.

Dudrošenie sa stupňovalo a nakoniec vyhlásil, že sa tam po každej stránke zničil, že má (a teraz prosím pozor!) stuhnuté aj gule. Táto informácia bola veľmi osobná a veľmi ma rozosmiala. Naštartovalo ho to ešte viac. Povedal mi celú pravdu, že aký koľvek džez je pre neho nepočúvateľná hudba. Ani môj obľúbený Dixieland Band nemá rád aj keď osobne poznal Jarka Červenku, Malátka, Rendeka ...a vedel, čo hrajú. Že celé to trochu zachránili len Afrodité. No a hlavne Félix.
Tým potvrdil, že sa mu páčilo toho viac, nie len tie šikovné dievčatá  Afrodité.  Medúzy - tak som ich nazvala ja. Krútili tam zadkami a mali priveľké výstrihy - teda aspoň ich šéfka. A príšerne koketovala s konferenciérom. Chcela nás pobaviť!  Uf!  O pár rokov to budú staré harfy. Ha ha. Vystupňovala som svoj protiúder, lebo jeho frfľanie nemalo konca. Myslela som, že sa tomu trochu zasmeje, ale kdeže. Nezasmial. Pokračovala som, že keď tak strašne trpel ako mi to popisuje, prečo mi nepošuškal, že ideme domov. Bola by som to pochopila. Ale vlastne mi to nemohol v tom rámuse pošuškať. Jedine, že by mi bol zrúkol do ucha aby prehlušil reproduktory.  Odpovedal, že chcel vidieť Félixa Slováčka.

Nepreháňam, ale tie decibely sa vážne nedali vydržať. Mala som na kolenách zmotanú bundu a vrndžalo mi v nej ako keby som držala reprák. Neverím, že to v sále nikomu okrem nás dvoch nevadilo. Určite vadilo.
Aj v muzeálnej záhrade v lete hrávajú niektorí hostia tak hlasno ako na štadióne. Je to absolútne nezlučiteľné s normálnym sluchom. Štuple do uší sa stanú mojou trvalou výbavou na ceste za kultúrou. Bolo by škoda zostať sedieť doma. Počuť naživo hrať dobrú hudbu, je fajn zážitok .

Kto sa ale odváži ísť na budúce so mnou?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

DOMOV

Schválili nezmysel? Nie, psy a mačky nebudú operovať zaživa

Novela zákona o liekoch nie je dramatická.

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Bugár

Maďarskú menšinu reprezentujú od roku 1989 tie isté tváre.


Už ste čítali?