Dovolenka

Autor: Ľudmila Moravčíková | 20.5.2013 o 13:02 | (upravené 20.5.2013 o 13:58) Karma článku: 18,55 | Prečítané:  10315x

Dnešné dovolenky sa nápadne podobajú tým z dávnejších rokov. Niekto ich trávi pravidelne v zahraničí, iný je radšej doma a veľká väčšina nerieši žiadnu dovolenku, lebo nemá na ňu prostriedky. Naša šesťčlenná rodina si nemohla dovoliť chodiť k moru a tak sme pravidelne ostávali doma na Považí. Nič nám nechýbalo, boli sme šťastné deti. O tom, ako vychádza slnko spoza mora sme vedeli z televízie a o všetkých cudzích krajinách sme sa učili v škole.

Jedného dňa náš ocko položil rečnícku otázku, ktorá sa v našej rodine stala priam kultovou: „Moje dety neuvidá more?" To nemohol dopustiť. A bolo rozhodnuté. V tunajšom podniku sa vtedy poriadali dovolenky do Rumunska.   Otec išiel do banky, požičal si desať tisíc korún a začalo sa veľké balenie.

"Nezabudnyte si zabalit okuláre." - pripomínal všetkým niekoľkokrát.

"Tam svítý slnko ináč jak tu. A též opaluvací krém. Šecko pološte sem ge kufru."

Ostatné už balili spolu s mamičkou.

Bývať sme mali v stanovom tábore a variť sme si mali tiež sami. Preto rozpočítal potraviny na každý deň a jeden kufor vyčlenil len na konzervy. V tom čase sa vozila batožina na streche autobusov, ako sa to dnes ešte robí vo Venezuele, Peru či v Bolívii - videla som to v cestopisných filmoch. Ale zažila som to ako dieťa aj tu u nás. Keď šoféri vykladali našu batožinu na kapotu autobusu, zvlášť kufor s konzervami, nevládali ju zodvihnúť.

"Čo ten tam má dynamit?" - povedal jeden z nich. A poriadne sa museli obaja do kufra zaprieť, aby ho vyteperili hore.

Na hraniciach s Maďarskom si financi - ako ich volal otec, vybrali na kontrolu práve náš ťažký kufor. Šoféri nahlas protestovali a odmietali ho zložiť dolu,  preto vyvolali dojem, že sa v ňom niečo pašuje. Prosili colníkov, aby vyliezli hore a nazreli do kufra priamo na mieste, ale tým to vyzeralo ešte podozrivejšie. Batožina namáhavo putovala dolu a kontrola začínala byť nepríjemná. Colníci chceli vidieť všetkú našu príručnú batožinu, vrátane detských plecniakov.

Ocko musel dlho vysvetľovať, načo nesie toľko konzerv a šestoro okuliarov. Ku konverzácii bol prizvaný aj tlmočník.

"Ideme do stanového tábora a budeme si variť sami." - vysvetľoval im.

"Dobre, ale povedzte, načo prevážate toľko okuliarov?" Jeden z colníkov chytil okuliare a pýtal sa čie sú.

"To sú moje" - so zdvihnutým obočím rýchlo odpovedal ocko.

"Áno? A čie sú tieto ďalšie?"

"Tie sú mojej manželky." - pokojne vysvetľoval ďalej.

"A ďalšie štvore? Chcete ich predávať?!"

"Ale né, né, né" - bránil sa ocko. „To sú okuláre mojích detý. Nemóžú íst k moru bez okuláróv."

"Nehovorte! Chceme vidieť tie vaše deti" - pokračoval colník a tlmočník všetko prekladal do slovenčiny.

Všetci sme netrpezlivo čakali pri autobuse a v tom sme začuli nášho ocka ako volá:

"Táňa, Ľudka, Katka, Vojto sem!" Rozmáchol sa rukou na znak, že máme rýchlo utekať k nemu. Dobehli sme a nastavali sme sa do radu.

Colník nás spočítal, očami prebehol všetkých šestoro okuliarov a prestal vyšetrovať, komu ktoré patria. Bol možno sklamaný, že nič neobjavil. A šoféri sa hnevali, že musia znova teperiť ťažké kufre hore na kapotu autobusu po druhý krát.

"Nebojte sa, ked pójdeme domóv, už budú lachšé. Konzervy sa pojedá." - ukľudňoval ich majiteľ.

Cesta bola nekonečne dlhá a jednu noc sme museli prespať v inom tábore, ktorý sme mali po ceste. Spalo sa tiež v stanoch a náš ocko tak chrápal, že celý tábor bol v noci hore. Ľudia sa chodil presviedčať k stanu, či tam naozaj spí človek. Krútili neveriacky hlavami a pýtali sa mamičky, ako to môže pri ňom vydržať.

"Vidíte, toto mám doma takmer každú noc." -  nechala sa ľutovať ostatnými.

Šoféri sa sťažovali, že sa nemôžu pred ďalšou cestou vyspať a požiadali o vzdialenejší stan.

Takto sme sa ako rodina zviditeľňovali na každom kroku. Keď sme sa potom v Rumunsku ubytovávali, každý chcel byť čo najďalej od chrápajúceho stanu.

Týždeň ubehol ako voda. Konzervy boli správne rozpočítané. Keď sa minuli, bol čas vrátiť sa domov. Všetci sme boli spokojní. Videli sme more, užili si horúcich dní s okuliarmi na nosoch. Obdivovali sme ocka ako pokojne a trpezlivo pripravoval tri krát denne stravu z obmedzeného zdroja pre svoje štyri deti. Mamička si nevedela vynachváliť, ako dobre si oddýchla po rokoch lopotenia pri deťoch a v práci.

Dnes už málokto cestuje na dovolenku do Rumunska. Ale v tých rokoch, keď sme ho navštívili my, bolo krásne. Čisté hory, pekné mestá, zaujímaví ľudia.

Našich trochu mrzelo, že nám nemohli kúpiť to, po čom sme veľmi túžili. Ale časom sme zistili, že krásne predmety z cudziny neboli to najdôležitejšie, pre čo sme tam boli. Pohľad na vychádzajúce slnko spoza Čierneho mora sa nedá kúpiť. A tiež veselé spomienky, ktoré nám zostali navždy v pamäti.

Vďaka Ti, ocko!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

DOMOV

Schválili nezmysel? Nie, psy a mačky nebudú operovať zaživa

Novela zákona o liekoch nie je dramatická.

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Bugár

Maďarskú menšinu reprezentujú od roku 1989 tie isté tváre.


Už ste čítali?