Pred odchodom na vychádzku mnohí žiaci dudrú, ale po príchode sú spokojní takmer všetci. Pobyt v prírode vnesie pokoj do ich duší. Vždy zažijú niečo mimoriadne, neočakávané a niekedy aj strhujúce. Takéto príhody sú neplánované a deti na ne dlho spomínajú. A nie len oni.
Stretnúť veveričky, zajace alebo dokonca srnku, to sa nedá pripraviť.
Raz, po daždivom týždni, keď boli dlho zatvorené v klube, vybrala som sa s nimi von. Všade bolo blato a preto sme kráčali tiež po asfaltovej ceste. Už som sa obávala, že nás okrem sviežeho vzduchu a zopár plánovaných pozorovaní nič mimoriadne nečaká.
Míňali sme posledné domy a deti v diaľke zbadali stádo oviec. So strachom ma na ne upozornili. Sľúbila som im, že sa len trochu priblížime a dobre si ich pozrieme. Dnes predsa ovečku len tak neuvidíme. A tu sa nám ponúka celé stádo. Všimneme si aké majú ušká, malé chvostíky, milé očká. Tieto poznatky sa nám zídu nie len pri výtvarnej činnosti.
Keď sme sa im priblížili, zo stáda vyšiel statný baran a hrozivo zabékal. Niekoľkokrát za sebou škripol kopytom o asfalt na ceste a vyštartoval na nás. Dedinské deti vedeli, že je to útok. Ja som sa to práve dozvedela. S desivým piskotom a panikou sa dali na útek. Aj ja vidiac, že baran nezastavuje a rúti sa na nás, utekala som plnou parou. Malá Evka zaostávala a baran ju dobiehal. Svedomie mi nedalo a musela som ju ísť brániť aj keď som sa bála minimálne tak ako deti. S hrôzou v tvári som zrazu stála priamo pred baranom. Až vtedy som videla, akú má veľkú hlavu a hrozivé rohy. Nevraživo na mňa pozeral a fučal tak prenikavo, že mi mráz behal po chrbte. Dával najavo, že ho nikto nebude pozorovať a odkresľovať.
Na zlomok sekundy som sa obzrela za deťmi. Všetky, včetne Evky boli vylezené na najbližšom plote aj keď som im to neporadila. Povešal ich tam pud sebazáchovy. Bolo to slabé útočisko, ale predsa. Aj ja som túžila byť na plote, ale keď som sa rozbehla, baran mi fučal za pätami. Keď som zastala a otočila sa k nemu, zastal aj on. Stále hrozivo fučal a hrabal kopytom o cestu. Vyzeralo to, že chystá zbesilý útok. Rozhodla som sa dobehnúť k plotu bez zastavovania a kopancami brániť mojich prváčikov.
Krátke šprinty bola moja úspešná disciplína na hodinách telocviku. Trúfala som si odbehnúť ten nekonečný úsek cesty za pár sekúnd.
Štart som mala výborný, ale zabudla som, že mám miesto teplákov sukňu. Môj skok vpred bol skrátený šírkou sukne a ja som sa natiahla na cestu celou svojou dĺžkou a váhou.
Baran bol v zlomku sekundy za mnou. Ležiac na bruchu som zúrivo kopala nohami do zadu. Stál pri mne tak blízko, že som cítila pach z jeho odporného kožucha. Žiadna hebká vlna na svetrík, ani milé očká a malé ušká, ako som sprostredkovávala deťom tohto tvora. Stálo nado mnou zúrivé monštrum. Inštinktívne som sa prevrátila na chrbát a neprestávala som kopať proti nemu. Ostal stáť. Deti stíchli a pozorovali tento ojedinelý úkaz. Taký ojedinelý, že pred vychádzkou sa nám o ňom ani nesnívalo. Vychovávateľka ležala na ceste a bicyklovala na prázdno proti baranovi.
Pri tom som tak strašne vrešťala, že ma určite počuli až do Paty a Šoporne. Ešte aj to baranisko zmenilo výraz tváre, otočilo hlavu na bok a čakalo, kým sa utíšim. Svoje bojisko ale neopúšťalo. V ľahu som si uvedomila, že ma všetko bolí. Kolená, ruky, chrbtica. Zrazu mi došiel hlas a nemala som paru. Nič iné mi neostávalo, len som z poslednej sily zrúkla: "Už dosť!" Asi to bolo ozaj zrozumiteľné aj pre barana. Víťazoslávne, ako keby to vyriekol on sám, sa otočil a odišiel k svojmu stádu. Trasúc som sa pozbierala z cesty a dala som pokyn vystresovaným deťom, aby sa v dvojstupe tichúčko vzďaľovali.
Všetci sa ma chceli držať za ruku a tak sme sa ako taký ľudský strapec rýchlo vrátili do bezpečia školského dvora.
Potrebovala som ošetriť krvavé a rýchlo opúchajúce ruky, ktoré som si odrala pri páde. Vbehla som do zborovne poprosiť o dozor k deťom.
Niektoré kolegyne zdesene vykríkli: ,,Čo sa stalo?" Vyhŕklo zo mňa: „Baran ma chcel poondiť, ale deti sú v poriadku." Ostala som prekvapená čo všetko som schopná povedať v kritickej chvíli. Ale už to bolo vonku. Kolegyne to rozosmialo a mňa trochu ich smiech ukľudnil. Boli rady, že sa deťom nič nestalo.
Pre istotu ma muž odviezol k lekárovi. Ten, na miesto toho aby ma ošetril, dával mi zvláštne otázky. Kedy presne sa mi to stalo, či som bola skutočne v práci, či sa to predsa len nestalo včera, v neskorých nočných hodinách, na bicykli alebo bez bicykla. Nakoniec z neho vyliezlo, či som neužila alkoholický nápoj.
Do záznamu potom zapísal: "Nepredvídaný zásah zvieraťa".
Bola som celá doudieraná a odraná a naozaj som vyzerala ako opilec vracajúci sa z krčmy.
Jedno zranenie som mala s deťmi spoločné. Všetkých nás šialene boleli hrdlá od zverského revu.
Deti čoskoro prestali spomínať túto udalosť. Len skupinka deviatakov sa ešte niekoľko dní tajuplne usmievala pri stretnutiach so mnou. Neskôr som sa od jedného z nich dozvedela, že sa v tom čase vracali zo školy a celé divadlo pozorovali z neďalekého úkrytu. Lepšie vraj ešte nevideli.
