reklama

Denis

Denisko pil krv od prvej chvíle ako vstúpil na pôdu školy. Neohrabané spôsoby, posmešné správanie sa voči spolužiakom ale aj dospelým a hlavne náladovosť. Keď sa urazil, nikto s ním nepohol. Mal aj dobré vlastnosti ale starostlivo ich skrýval pred svetom. Nemohlo sa mu stať nič horšie ako sa na tri roky ocitnúť v  školskom klube, kde bolo nutné aspoň trošičku sa prispôsobiť väčšiemu kolektívu a ovládať sa.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (12)

Pre jeho výkyvy v správaní som bola terčom kritiky personálu. Pán školník často utrúsil predo mnou poznámku: „Deti, ktoré majú čo robiť, nezlostia". Dva krát ho zobral do dielne, dal mu kladivo, klince, dosky a dovolil mu drúzgať po nich. Potom ho vychvaľoval, aký bol krotký a spokojný. Ale nemienil častejšie supľovať moju činnosť a tak sme sa trápili v klube ďalej.

Aj jeho babka ktorá u nás zastupovala upratovačku, občas poznamenala: „Už zase maľujete?" Zdalo sa jej, že sa hráme na umelcov príliš často, ale bolo to hlavne maľovanie, ktoré Denisa ukľudňovalo.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Boli dni, kedy jeden chlapec dokázal rozhádzať celý kolektív. Nesťažujem sa. V iných školách býva oveľa horšie. Sledujem to a silno súcitím.

Behom troch rokov sme s malým trucoškom zažili v klube veľa napätia a len zopár pekných chvíľ. Veľká zmena v jeho správaní nastala, keď k nim prišla do triedy nová pani učiteľka Soňa.

V tom čase bol Denis už tretiak a rodičia usúdili, že je dosť veľký a ďalej už nemusí chodiť do klubu.

V piatom ročníku sa stal hlavným poradcom triednej a chystal s pani učiteľkou a spolužiakmi vystúpenie na Deň matiek. Dobre si pamätal, kde nájde spoľahlivú rekvizitárku. Prišiel za mnou do klubu a trošku neohrabane požiadal, aby som mu urobila domčeky k rozprávke Tri prasiatka. Aj on v nej vystupoval.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zohnala som materiál a ,,vyšantila" som sa pri zhotovovaní troch domčekov. Denis ma chodil často kontrolovať a prizeral sa ako dielo rastie. Pripomienky nemal žiadne. S výsledkom som bola aj ja spokojná.

Potrebovala som domaľovať zopár kvietkov pod okienka a tak som počkala kým skončí prestávka. Po zvonení deti zašli do tried a ja som si rozložila posledný - Denisov domček na zemi, na prázdnej chodbe. Chrbát ma už poriadne bolel. Musela som maľovať v hlbokom predklone. Krv sa mi tlačila do tváre, fučala som ako kŕmna hus a rýchlo som maľovala širokým maliarskym štetcom.

V tom letí Denis dolu z poschodia a ako bral po dva schody naraz, už z ďaleka kričal trnavským slangom: ,,Pany vychovávatelka, pološTe ten šTeTec! PološTe ten šTeTec! Friško!".

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V duchu som si zašomrala: ,,Ebénci, ešte aj do pozoru ma bude dávať, krpec." Ale bolo už po zvonení, tak som ho nechcela zdržiavať moralizovaním, ako sa má správať k staršej osobe. Vedela som , že sa chce vrátiť do triedy pred príchodom vyučujúcej.

Neochotne som položila štetec a stonajúc od bolesti som sa vystrela, že ho vypočujem. V tej chvíli sa Denis s rozbehom vrhol na moju hruď, silno ma stisol a vyhŕkol opäť svojským nárečím: „Dakujem vám, že sTe mi urobili taký krásný domček." Zvrtol sa a berúc schody hore zase po dvoch, zmizol v triede.

Na môj veru, vyrazilo mi to dych. Stála som tam ešte pár sekúnd a v duchu som sa uškŕňala nad jeho poistkou - položte ten štetec - aby som mu neumazala pulóver.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tuhým stisnutím sa mi do chrbáta vliala nová, nečakaná energia.

Pohrala som sa s domčekom ešte dôkladnejšie, aby bol naň Denis pyšný, keď mu bude vlk márne búchať na dvere.

Ľudmila Moravčíková

Ľudmila Moravčíková

Bloger 
  • Počet článkov:  28
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Slzy nič neriešia. S úsmevom sa ide k métam oveľa ľahšie. Mám to overené. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu