Keď dievčatá vykladali tovar do políc, jedna ukazovala kolegyni krásne prerastenú, údenú slaninku. On, idúc okolo ani nezastavil a vychmatol jej ju z ruky. Zľakla sa, zalapala po dychu a potom spolu všetci naokolo vybuchli do smiechu.
Žartuje v tomto štýle aj doma a tak nám býva väčšinou veselo. Ba ešte veselšie! Aj v tomto sme si s mužom „sadli".
Keď ideme do obchodu spolu, poslúcham ho, vyberám z regálov tovary ktoré doporučí.
„Nechceš mrazenú rybu? Alebo hrášok v konzerve? Máš doma kečup?" Takto mi vynukuje rôznorodé produkty a ja buď odmietam, alebo beriem. Horšie je, keď idem nakupovať sama. Vždy na niečo zabudnem alebo ma zláka tovar, ktorý som vôben nemienila kupovať.
Do veľkoobchodu chodím najneradšej. Priestory mi pripomínajú letisko. No nájdite na letisku ryžu! Keď to nezvládam, začnem hľadať predavačku, aby ma trochu navigovala. Vidím ju na opačnom konci haly. Šprintujem za ňou. „Prosím vás, kde máte uloženú ryžu?" Ukáže na juhozápad a povie: „Ryža je pri pive". Idem teda na juhozápad a hľadám pivo. Nevidím ani pivo, ani ryžu. Ľudí pribúda, napätie stúpa. Motám sa pomedzi regále. Nehanbím sa pred neznámou ženou nahlas zahundrať: „Neviem, kde majú ryžu!" Ak je niekto chápajúci, ukáže mi tovar. Ale často stretám aj tváre, z ktorých sa dá čítať: ,,Hľadaj si sama, baba!" Potom ma už usmerňujú na severovýchod lebo hľadám sušené hrozienka. Miesto toho nájdem kôš s pyrotechnikou. Ešte že neponúkajú delostrelecké granáty.
Raz mi svitla nádej, že nakupovanie vo veľkoobchode bude jednoduché. Dohodli sme sa so sestrou Táňou, že ideme spolu. Nebudem si musieť hundrať popod nos a pýtať sa neznámych ľudí na tovar. Táňa ma usmerní. Ale nakupovanie s ňou začína byť nebezpečné. Po chvíľke si uvedomujem, že beriem čo ona aj keď to práve nepotrebujem. Má iné chute, iné návyky a v obľube iné jedlá.
V mäsovom regály vidí klobásy. Hneď jej príde na chuť koložvárska kapusta.
,,A to je čo za zázrak. Ešte som to nerobila. Ako to pripravuješ?" pýtam sa Táni a ona pohotovo začne napodobňovať ako krajká slaninku. Snažím sa byť nenápadná a otáčam sa preč. Ale ona stojí a krája. ,,Sem sa pozeraj, treba to pokrájať na kocečky" Ukáže ako krája a zhrabne slaninku z doštičky do hrnca. Začína ma nadúvať od smiechu, lebo pohyby sú prudké a zreteľné aj pre blbého. Mladá predavačka neďaleko nás sa tiež usmieva, lebo stupňujeme intenzitu tlmeného smiechu. Aj keď nás nepočuje, vidí že varíme. Táňa nemieni prestať, korení a dochucuje. Snažím sa zastaviť ju, ale baví ju to a zoširoka prisýpa surovú ryžu. Nie zo sáčka ale pekne z ruky, ako keby kŕmila kurence. ,,Náá pi pi pi pi pi". Trasie rukou tak, že vidím ako sa pomyselná ryža rovnomerne ukladá na oškvrknutú slaninku. Kto vie, ako to vidia ľudia, ktorých sme upútali z diaľky? Gestikulácia je dokonalá, ingrediencie lietajú do hrnca a ja zase neviem ako sa varí koložvárska kapusta, lebo mi tečú slzy od smiechu a hľadám vreckovku.
Ešte sme sa nestihli upokojiť a už Táňa vidí v mraziarenskom boxe lístkové cesto s mletým mäsom. "To je vynikajúce jedlo ale ja si nekupujem hotové. Pripravujem si ho sama", vysvetľuje mi a už rozkladá kuchynskú dosku, že vygúľa cesto. Ja beriem nohy na plecia a utekám k pokladni, lebo ďalšie "varenie na letisku" nezvládnem bez emócií.
Smiech nám vytvoril na tvárach nápadnú, ružovú farbu ako za mlada. Hm, hm ušetrili sme na kozmetike. Odchádzame z obchodu veselé a uvažujeme, že na budúce pôjdeme asi zase spolu.