Studňa

Autor: Ľudmila Moravčíková | 21.4.2013 o 8:02 | (upravené 21.4.2013 o 8:09) Karma článku: 16,06 | Prečítané:  7365x

Keď nám jedného dňa zrušili záhradkársku osadu, môjho muža to skoro zložilo. Záhradníčil takmer tridsať rokov na jednom mieste. Zažili sme tam veľa pekného, vystriedalo sa pri nás veľa susedov. Starí odchádzali, mladí prichádzali. Mňa záhrada až tak neočarovala, ale on si  bez nej nevedel predstaviť život.

Obetoval záhrade mnoho síl. Vybudoval veľkú pivnicu na zeleninu, vykopal studňu, postavil najprv menšiu, potom väčšiu chalúpku. Na čerešni, ktorú sám štepil a videl rásť, postavil rozhľadňu na relax, vo výške. Veľa mal ešte na pláne a tu zrazu - odchod. Prichádzal nový majiteľ, nové plány s pozemkom. Zbalili sme sa  a pozorovali ako buldozéry zrovnávajú všetko so zemou. História sa opakovala. Ako hovorieval môj otec - každý chvíľku ťahá pílku. Tento krát ťahal súkromník. Neskôr sme sa dozvedeli , že podvodník. Už šesť rokov je bývalá osada  takmer nepohnutá. Zmena je len v tom, že na kvalitnú, úrodnú zeminu navozili sutinu. Kusy betónu, sklo, drôty a iný odpad, čím ju úplne znehodnotili.

Muž behal po ostatných osadách, vypytoval sa, zháňal náhradu. Našiel ju úplne náhodou.

Krásna, vzorne udržiavaná záhrada sa stala našou a mohli sme sa nasťahovať. Mala len jedinú chybičku. Studňa bola vyvŕtaná na susedovom pozemku za chodníkom a slúžila trom majiteľom. Často bola pokazená a susedovci nás poúčali ako máme ťahať vodu aby sme pumpu úplne nerozobrali. Aj nosenie vody na väčšiu vzdialenosť bolo namáhavé. No môj muž  sa tváril že mu to  nevadí. O to viac to vadilo mne, lebo som si nevládala poliať ani kvety. Na to, že záhrada nám mala slúžiť na oddych, mi to nepripadalo zaujímavé.

Najskôr som chcela vyrobiť zlepšovák a privádzať vodu rúrkami až k nám. Ale to by bolo nákladné a ťažko uskutočniteľné. Viac ako rok sme prenášali ťažké krhle. Nahlas som  snívala o vlastnom zdroji vody, až muž súhlasil. Aj jemu sa vidina vlastnej studne celkom zapáčila. Určili sme si miesto, kde bude stáť a zapožičali sme si všetko potrebné k narazeniu potrubia na vodu.

Ten kto vie ako sa robia studne, chápe čo je to za robotu. Zapichne sa do zeme rúra, na ňu sa pripevní takzvaný baran a ním sa trieska hore - dolu, čim sa rúra vráža do zeme. Zdvihnúť takého barana nie je ľahká záležitosť.. Hlavne, keď to robí jeden človek. Náš baran mal ,,iba" dvadsaťpäť kilogramov.

Zo začiatku sme sa posúvali do zeme celkom rýchlo a dúfali sme, že o niekoľko hodín to zvládneme. Ale zrazu sa rúra zastavila a nechcela sa hnúť.

Susedia sa prizerali. Presviedčali nás, že silné podložie sa nám nepodarí preraziť. Pár krát aj  prišli potrieskať baranom ale neúspech ich odradil. Uisťovali nás, že cez kamenné platne  neprejdeme.

Z môjho pohľadu boli len leniví, lebo ako som si všimla, ostatné záhrady mali svoje pumpy.     Pri každom údere rúra cvendžala. Narazila na avízovanú platňu. Prácu sme museli prerušiť a pokračovať na budúce. Zo dňa na deň baran oťažieval. Susedovci sa uisťovali, že mali pravdu. Ľudia chodili do záhrad relaxovať a nie sa zodrať, preto manžel nežiadal viac nikoho o pomoc. Najmä keď nám všetci pripomínali, že pumpu nepotrebujeme. Veď sme ju mali za cestou. Zdvih, buch, zdvih, buch, zdvih, buch.  A rúra sa posúvala do zeme neskutočne pomaly. Po milimetroch.

Jedného dňa muž vyhlásil, že to zrejme nepôjde. Zase prišlo na rad moje presviedčanie. Uisťovala som ho že to dokáže. Chcela som mu zorganizovať brigádu, presviedčala som ho, že vidím ako sa rúra hýbe smerom do zeme. Okrem toho som chválila ako mu na rukách narástli svaly. Aj kulturista Miloš, náš záhradný sused, mal také.  Niekedy som s vypätím síl pomáhala dvíhať barana a trieskať ním. Ľudia moji ! To boli rachoty. Ale vody nikde.

Už dva mesiace každý vedel, kde máme záhradu. Trčal z nej niekoľko metrový maják a na ďaleko bolo počuť buchot. Keď nás chceli známi navštíviť, nepotrebovali vysvetľovanie ako sa k nám dostanú. Stačilo sa orientovať podľa viditeľného bodu. Záhradkári podávali informácie : ,,Choďte tam, kde trčí zo zeme rúra".

Narážali sme barana tretí mesiac. Bolo teplo, niekedy až príliš. Nosila som mužovi jedlo a  pitie, ovievala som ho vejárom a robila som mu tiene všelijakými závesmi. Susedova žena Vierka mi raz zakričala, že si ho chcem asi zabiť. Že k vode sa nedostane.  Dorábanie zeleniny sa stalo druhoradé. Záhrada zarastala burinou. Chodili sme hlavne narážať studňu. Keď muž videl, že rúra sa za tri mesiace výrazne posunula, začalo ho to baviť. Možno pomohla aj tá pochvala na jeho telesnú kondíciu. A tiež schudol, čo ho potešilo najviac zo všetkého. Len ja som sa do záhrady niekedy zakrádala potajomky, aby ma susedy nevideli a nevykrikovali za mnou posmešne, že som Fatima.

Nakoniec sa to predsa podarilo.

„Voda" - vykríkli sme ako keby sme narazili na naftu.

Spoza plota celé divadlo pozoroval sused Jano. Keď môj muž slávnostne namontoval novú pumpu, Jano z diaľky zakričal : ,,Koľko si v zemi?"

Môj muž tiež zakričal: ,,Sedem metrov."

Jano na to: ,,Málo. Ja som trinásť."

Našich sedem nám dodnes bohato stačí. Studnička slúži. Som na ňu pyšná. Zriadil ju pre mňa môj muž, trochu pomohol aj ochotný sused Paľo a tiež moje neúnavné presviedčanie.

Občas sa stane, že prídu na vodu aj susedovci, kým je ich pumpa znovu mimo prevádzky.

Na dne nádob ležia pod vodou drobučké, ligotavé šupinky. Kto vie, možno je to zlato. Ale o tom zatiaľ čuším. Nech si muž najprv oddýchne. So zlatom sa bude experimentovať potom.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

DOMOV

Schválili nezmysel? Nie, psy a mačky nebudú operovať zaživa

Novela zákona o liekoch nie je dramatická.

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Bugár

Maďarskú menšinu reprezentujú od roku 1989 tie isté tváre.


Už ste čítali?