Rokmi som sa zlepšovala. Trúfla som si aj na zložitejšie jedlá, ale viac ma bavilo piecť koláče ako variť normálne jedlá.
Môj ocko varieval neprekonateľne dobrú fazuľovú polievku. Po takej raz zatúžil aj môj muž.
,,Ľudka, neuvaríš zajtra takú dobrú fazuľku ako varieva tvoj ocko?"
Chýrne porekadlo bolo treba naplniť a tak som sa rozhodla. Išla som sa poradiť k otcovi. Všetko, čo mi doporučil, mi bolo úplne jasné a tešila som sa na skvelý výsledok.
Večer som si podľa pokynov nasypala do hrnca fazuľu, zaliala som ju vodou aby do rána naboptnala a išlo sa spať. To, čo som ráno uvidela na dreze mi pripadalo ako útok mimozemšťanov na moje sebavedomie. Veľké množstvo fazule na dreze a z hrnca sa kopila ďalšia masa. Ako Hrnček var z rozprávky, lenže spomalený.
Preložila som fazuľu do väčšieho hrnca a priliala vody. Štvorlitrový obsah sa zdal dostatočne veľký. Ale nebol a začal sa plniť. Tušila som, že pre nás dvoch bude fazule asi veľa.
Keď začala vypadávať strukovina aj z neho, zatelefónovala som ockovi, či z nej nechce, či nemám polovicu vyhodiť, prípadne čo by mi poradil.
,,Dones to ge mne, uvaríme to tu." - povedal svojim nárečím a ja som začala baliť fazuľu, mäso a ostatné produkty.
Keď uvidel to množstvo, hlasno sa rozosmial. Trochu sa ma to dotklo. Zabudol ma informovať, že nemôžem dať variť naraz celé vrecko.
Presypal fazuľu do desať litrového hrnca, ale keď sa všetko dalo do varu, kypelo nám aj z neho.
,,Utekaj friško do šopy a vydrhny ve vany ten dvadsatlitrový hrnec!" Zavelil a ja som utekala splniť príkaz veliteľa.
Preliali sme šťastne fazuľku do bezpečia hrnca. Odtiaľ nám už nekypela a ocko ma vyslal do mesta doplniť množstvo mäsa.
,,Kúp kilo bravčového, pól kila havadzého a pól kila údeného. A ponáhlaj sa !"
Potom už v kuchyni voňalo. Fazuľovica bola výborná. Chutila presne tak ako mala.
,, Aj Gusto báči (prezident) by si z nej mohol dat." Pochváli sám seba šéfkuchár.
Celá rodina si pochutila. Aj pani poštárku sme pohostili.
Prosila som ocka, aby si odobral aj na druhý deň, ale odmietol. Že už má fazule na dlho dosť.
,, Ic Slabým a požičaj od ných káru!" Znel jeho ďalší príkaz.
,, Načo ti bude kára?" Nechápavo som sa spýtala.
,, Né mne. Tebe. Aby si si mohla na nej odvísť ten hrnec fazule domóv. A potom móžeš robit celý týžden pre susedov fazulový piknik."
Hurónsky rehot otriasal domom. Všetci najedení a veselí. To bol výsledok toho dňa.
Fazuľa sa za celé moje manželstvo nestala obľúbeným jedlom v našej domácnosti. Varím radšej jedlá, ktoré neboptnajú. A ocka určite neprekonám v geniálnej príprave tohto ,,mimozemského" produktu.
